„...z rozhlasu sa ozvalo: „Všetci stíhací piloti do svojích lietadiel.“ Pretože sme na vzletovej palube mali v tom okamžiku k dispozícií iba seden použiteľných lietadiel, zavolal som riadiacému dôstojníkovi, či sa to tentokrát týka aj mňa. Odpovedal, že áno.
Začal som na seba okamžite navliekať popruhy od padáku a upínať ich, ale za kratičku chviľu mi riadiaci dôstojník zavolal naspäť a povedal: „Nie, nemôžete lietať.“
Ja som namietol: „Ale môj stroj je už na palube. Práve ho tankujú.“
„Minútku počkajte,“ odpovedal a zašiel za kapitánom lodi (Captain Carlos W. Wieber) a opýtal sa ho na to.
Kapitán prehlásil: „Určite, áno, keď máme iba sedem mašin. Musíme tých japoncov zastaviť!“
Uháňal som k svojmu strojmu a obsluha ho ešte stále tankovala. Potom sa z rozhlasu od riadiacého dôstojníka ozvalo, aby veliteľa leteckej skupiny poslali dole do podpalubia, pokiaľ teda jeho stroj nie je pripravený ku štartu. Tak som obsluhe povedal, aby hadicu na naplnenie paliva vytiahli, napriek tomu že som vedel, že ešte nemám nádrže úplne plné...“
Po vzletu bolo týchto sedem stíhačov navedených na nepriateľskú útočnú skupinu, ktorá sa skladala prinajmenšom z šesťdesiatich „potkanov“, „jastrabov“ a „rýb“ (stíhačov, bombardérov a torpedových lietadiel).
„Pretože sa nad našou letovou hladinou nachádzalo veľa „potkanov“, okamžite sme začali stúpať. Asi v tú chvíľu nepriateľská formácia zmenila kurz, čo zpôsobilo, že sa akosi roztiahla. Nariadil som svojmu druhému roju, aby zaútočil na oneskorencov zozadu, zatiaľ čo ja budem zo svojím rojom „pracovať nahore“ strmhlavými útokmi. Avšak kvôli tomu, že sme museli meniť vysielacie frekvencie, spustilo sa päť stíhačov dole za vedúcim druhého roja, zatiaľ čo ja som spolu s mojím číslom, Lt.(jg) R. W. Rushingem, zostal nahore sám.
Útok oboch častí mojej letky začal skoro súčasne. Viedlo k tomu, že sa „jastraby“ a „ryby“ spustili v pokusu o únik strmhlav dole skrz hmlovú pokrývku. Potom, čo sme s Rushingem učinili tri alebo štyri prelety, „krysy“, ktoré ztratili z dohľadu lietadlá, ktoré mali chrániť, začali krúžiť vo veľkom, dobre organizovanom a zformovanom Lufberyho kruhu, v ktorom sme s mojím číslom nedokázali nájsť žiadnu štrbinku, ktorou by sme mohli zaútočiť. Uvedomil som si, že sa už stratili lietadlá, ktoré mali doprevádzať, a že na tom asi nebudú veľmi dobre s palivom, rozhodli sme sa preto udržať si našu výhodu výšky a vyčkať do okamžiku, kedy budu musieť odletieť. Predpokladal som, že v ich rada pritom vznikne zmätok a nám sa naskytne príležitosť k „lovu“ medzi oneskorencami...
Behom nasledujúcej zhruba polhodinky sme prenásledovali formáciu kličkujúcich stíhačiek a nevynechali žiadnú príležitosť k tomu, aby sme zrazili dole tých, ktorý sa zaprvé pokúsili vystúpať na našu úroveň; zadruhé vypadli nejak z formácie a prišli o podporu ostatných; zatretie zaostávali; zaštvrté stali sa príliš dychtivými a pustili sa s nami do jednotlivých bojov. Celkom sme uskutočnili asi osemnásť až dvadsať útokov, boli sme veľmi opatrní, aby sa príliš nevystávali nebezpečiu, a strieľali až z tesnej blízkosti, aby šetrili muníciou.
Asi po polhodine a po mnohých výkrikoch o pomoc, sa k nám pripojil tretí pilot (Lt./jg/ Albert C. Slak). Konečne sme si mohli dovoliť zaútočiť na väčšie skupiny. Pri dvoch útokoch, na ktoré si pamätám, sme zakaždým zapálili tri lietadlá. Vo formácií sa nachádzali tri typy nepriateľských stíhacích lietadiel. Prevládali Zeke a bolo tam taktiež pár Hampov a Oscarov (označenie Zeke a Hamp vlastne patrí jednému a tomu istému lietadlu). Väčšina zo stíhačiek niesla čosi, čo vyzeralo na päťstopäťdesiatlibrové pumy, mali ich buď pod pravým krídlom, alebo pod bruchom. Nepriateľské lietadlá sa stále držali vo veľkej tesnej formácií (s výnimkou horiacich), leteli smerom k Manile a celú dobu znižovali výšku. Vo formácií zostalo osemnásť lietadiel, keď sme konečne prerušili boj. Celkom to nebolo nič zložité. Stačilo mať oči otvorené a sledovať, kto z formácie vypadne, potom ho zostreliť, premeniť rýchlosť nabratú strmhlavým letom opäť vo výhodu výšky a potom opäť počkať na pár ďalších, ktoré „zostanú vzadu“.
Narokujem deväť zostrelených lietadiel. Zahrňujem medzi ne iba tie, ktoré som zpozoroval zo svojím číslom, ako horia alebo explodujú. Veľký počet ďalších sme videli, ako s dymiacím motorm zostupujú strmhlav smerom k moru, dva z nich vo vývrtke a evidentne bez kontroly nárokujem ako pravdepodobne zostrelené. Nečinil som žiadný pokus zaznamenať tpy lietadiel a výšku zostrelu. V skutočnosti to bolo tak, že až keď sme zostrelili päť lietadiel a celá záležitosť začala ísť dobre, až potom som sa rozhodol zaznamenať skóre zápasu ceruzkou na prístrojovú dosku.
Najlepší odhad typov zostrelených mnou a Lt.(jg) Rushingem znie deväť Zeke, tri Hampy a tri Oscary.
V priebehu nasledujúcich akcií sa od nás tretí pilot oddelil, a pretože vyčerpal svojú munícium vrátil sa späť nazávisle na nás na základňu. Moje číslo a ja sme v boji strávili spoločnú hodinu a tridsaťpäť minút, a keď sme boli kvôli nedostatku munúcie a paliva nutení prerušiť stretnutie, vrátili sme sa spoločne na základňu.“
Keď sa vrátili k Essexu, bola jeho paluba plná lietadiel, takže ho na lodi nemohli prijmúť. McCampbell si uvedomil, že buď musí pristáť niekde inde, alebo sadnúť na vodu - mal už namále s palivom. Pristál na palube Langley a akonáhle zaroloval na stanie, jeho motor zakašľal a s definitívnou platnosťou zmlkol. Jeho rekordná akcia mala niekoľko dôsledkov, jeden bol ale bezprostrední.
„Keď som sa nakoniec dostal späť na svoju lietadlovú loď, nastal čas zaplatiť. Poslal pre mňa admirál. Vysvetlil som mu, ako k tomu došlo, že som od leteckého palubného šéfa dostal povolenie k letu. Admirál to uzavrel: „Fajn, Mccampbell, ale nech sa to už nabudúce neopakuje.“ Pochopiteľné, že nie. Zostreliť deväť lietadiel behom jedného jediného letu, to sa už nikdy neopakovalo.“
inač fajn 
